Mám 54. Rokov. Volám sa Kvetka. Kíl mám o trochu viac. Som mama, žena, v duši dievča. A tak trochu dieťaťom navždy. A mám svoj príbeh, ktorý žijem. Včera, dnes a zajtra. Každá máme svoj príbeh. Svoju životnú knihu, v ktorej často listujeme. Len nie každá ho dá na papier. Keď som mala sedemnásť a bola múdra ako rádio Jerevan, ako môj otec hovoril, zdalo sa mi všetko jasné. Nájdem si najprv skvelého frajera, a potom bude svadba a prídu na svet ružovolíce deti, usmievajúce sa z kočiarika na celý svet. A už vtedy sa tam niekto hore smial. Počula som ho, ale mykla som plecom, a povedala. Veď uvidíš, ja to tak budem mať. A na dôvažok som dupla nohou. A počula opäť ten smiech, už troška jasnejšie. Nič totiž tak nebolo. Budem písať asi odzadu. Od súčasnosti po tých mojich sedemnásť. Minulý rok, mala som 53, som prekonala mozgovú príhodu z plného zdravia. Chvíľu sa mi nechcelo žiť. Veď načo. Trvalo to dva dni. Môj psychický stav ovplyvnil stav fyzický, a je dokázané, že osemdesiat percent zdravia ovplyvňuje psychika. Prefackala som samú seba. A prebudila v sebe tú drzú sedemnástku. A dupla si nohou. Budeš žiť. Budeš fungovať a basta. Tomu hore zamrzol úsmev a usmial sa pod fúz. No, veď sa ukáž…
Tak som sa ukázala. Niežeby som bola tak dobrá, že sa budem retrospektívne vracať a ňúrať vo svojom živote dokonale rok po roku, to by som bola iná frajerka. Ale budem odkrývať dôležité záblesky. Budem a ja vlastne som ako búrka, alebo celé spektrum počasia. Také sme predsa my ženy. Občas sme ako letné slniečka. Hrejivé, voniame letom, potom znenazdajky príde čierňava, zamračí sa v nás a vybuchneme do víchrice. Sme slnká a víchrice v jednom. Ako káva. Lahodná, ale s horkým chvostíkom na koreni jazyka v poslednom hlte. Môj minulý rok bol iné ,, kafé,,. Od kyslej chute mojej neobľúbenej arabiky, až po sladkú medovú bodku. Porážka mi vstúpila do života bez objednávky. Bez lusknutia prstom na toho čašníka, ktorý má menovku Život. Bolo to také …A zrazu drb. Káva mi pristála nie pekne na stole, ale horúca, čierna, kyslá, priamo na hlave…tak cievna mozgová príhoda prichádza, a čašník – život, má u prdele, že ste si objednali latté…
Moje objednané lattéčko priniesol čašník – život. Hneď som si vravela, pomýlil sa keď ide s veľkou, stuhou, čiernou ako smola. A keby to nebolo v knihe, ktorú som začala písať pár dní po CMP, porážke, už by som som si to nepamätala. Tu je teda úplný začiatok. Pomýlenej objednávky aby ste o tom vedeli. Aby ste možno vedeli a videli pohľad v priamom prenose. Dva dni po testovaní som dostala úpornú hnačku. Spojenú s nočným zvracaním žlče. Myslela som, že mám chrípku. Lebo však tá predsa nevymizla. Vravela som si, že aspoň schudnem. V stredu večer som videla auru. Nie, nie som čarodejnica, aj keď… Aura sa prejavovala divnými zábleskami, ktoré som vnímala periférne pri pozeraní telky. Nič nadpozemské. Z pohľadu mojich blízkych som bola len nervózna a unavená. A taká troška zelená ako sokel pri výťahu. Na druhý deň ráno som chcela spraviť synovi obed. Teplý, ako sa na mamu patrí. Vzala som lístkové cesto a dvakrát mi vypadli nožnice z pravej ruky.
Grambľavosť som pripisovala migréne a nespánku. Synovi som povedala, že nech si to dopečie, že ma veľmi bolí hlava. O hodinu som vstala, v hlave som mala stádo bizónov, ktoré z celej sily dupali po mojej rezervácii. Z vane ma vytiahol zvonček. Za presklenými dverami stál zarúškovaný bandita a dobýjal sa dnu. Chcel mi vymeniť elektromer. Až teraz si uvedomujem absurdnosť situácie. Počula som len spomalene, že otvorte dvere, ja som vaša mamička. Chcela som po ňom dôkaz. Aby ukázal kopýtko, teda preukaz. Už vtedy som nechápala, že ich znervózňujem svojou pomalosťou. A nerozumela som, čo trepú, že len mne jedinej majú vymieňať elektromer. Že aká som ja výnimočná. Boli to votrelci v mojej rezervácii. A išla som dnu som za spomaleného iiiddeemmm si vás overiť. V sekunde zvonil a ja som nechápala a zúrila. Nechápala som, že utieklo veľa veľa minút a ja neviem vytočiť číslo. A tak som zabuchla dvere defintívne. Podarilo sa mi ešte vytočiť kráľovnú elektrární a vtom sa to stalo. Viem, že som sa chcela posťažovať na zlého vlka a pritom ja som rozprávala ako ožratá koza. Aj som sa pokúšala niečo z info zapísať a vychádzalo z toho čínske písmo. A vedela som, že je zle…
Potom som vytočila muža. Respektíve ma vytočil on, lebo klasicky nedvíhal. Ale pochopiteľne, bol v práci a asi nie je jednoduché hneď odbehnúť z natáčania adventných rozhovorov, aj keď ide možno o posledný náš rozhovor. Po tom, ako som si uvedomila, že bľabocem, som si spomenula, že asi porážka, bežala som ( to som si iba myslela, že bežím) do kúpeľne skontrolovať, či mi neovisol kútik. Spokojne som sa na seba usmiala. Neslintala som. Nebola som ovisnutá, aspoň v tvári nie. Tak som bežala k mobilu. No, bežala. Sadla som si a zrazu som videla dvojmo. Aj mobil, aj štyri nohy som mala, aj štyri ruky. Škoda, že ani to mi nepomohlo v naťukaní čísla. Nevedela som si spomenúť ani ako sa volám, nie ešte to, čo chcem vôbec s tou svietiacou tehlou urobiť a načo sa používa. Akoby zázrakom sa mi podarilo ťuknúť na 112. Zdvihol to milý hlas. Kdesi z útrob mi išlo. Asi ma porazilo. Prepnem vás. A ja som zažila zázrak.
24. november
Na 112 som volala s búšiacim srdcom, ale odhodlane. Veď radšej niečo nepodceniť. Môj panický strach mi pomohol a ako moja sestra povedala, anjel bol nado mnou, že som ešte rozprávala. Pán na linke asi veľmi rýchlo pochopil, že nevolám zbytočne. Mrmlala som len, že asi mám porážku…..toto je začiatok. Celý príbeh nájdete v knihe. ….
Knihu nájdete tu
– Kvetoslava Vanerková